Jazyk

Staroegyptský jazyk patrí do severnej afroázijskej (semitskohamitskej) jazykovej vetvy, je blízky berberským a semitským jazykom. Má po sumerskom jazyku druhú najdlhšiu históriu, písalo sa ním približne od roku 3200 pred Kr. po stredovek a ako hovorový jazyk sa používal ešte v 18. storočí po Kr.

Hlásky a stavba

Staroveká egyptčina mala 25 spoluhlások, príbuzné spoluhláskam z iných afroázijských jazykov, vrátane faryngálnych a emfatických konsonantov, prízvučných a neprízvučných frikatív a prízvučných a neprízvučných afrikát. Mala tri krátke a tri dlhé samohlásky, ktoré sa v Neskorom období rozrástli do deviatich. Jednoduché slovo sa skladalo z dvoj- alebo trojhláskového koreňa tvoreného spoluhláskami alebo polosamohláskami, rovnako ako pri semitských a berberských jazykoch. Príponami boli odvodzované slová a časovanie slovies bolo zhodné s osobou. Napr. trojhláskový koreň sḏm bol sémantickým jadrom slova „počuť“. Jeho základným časom bolo sḏm – „on počuje“. Ak podmet bolo podstatné meno, prípony sa nepridávali k prísudku: sḏm hm.t – „žena počuje“.

Prídavné mená sa odvodzovali z podstatných mien spôsobom podobným nisbe v arabčine. Poradie slov v slovesných a adjektívnych vetách bolo prísudok–podmet a pri nominálnych a adverbiálnych vetách podmet–prísudok. Podmet sa mohol presunúť na začiatok vety ak bol dlhší a nasledovalo za ním vzťažné zámeno. Slovesá a podstatné mená boli negované časticou n, nn sa používalo pri adverbiálnych a adjektívnych vetách (zápor s genitívnou spojkou). Prízvuk bol na poslednej alebo predposlednej slabike, ktorá mohla byť otvorená (KV) alebo zatvorená (KVK).

Písmo

Hieroglyfické písmo je známe už približne z roku 3000 pred Kr. a zahrňuje stovky symbolov. Znak môže vyjadrovať slovo, slabiku, hlásku alebo determinatív, ktorý sa nevyslovoval. Rovnaký symbol sa mohol v písme použiť na rôznych miestach v rôznych súvislostiach. Hieroglyfy boli formálne písmo, ktoré sa používalo na kamenných monumentoch a v hrobkách. Jednotlivé znaky mohli byť stvárnené v detailoch dosahujúcich úroveň samostatného umeleckého diela. Pisári pri každodennej práci používali rýchlejšiu a jednoduchšiu kurzívnu formu, ktorá sa nazýva hieratické písmo. Hieroglyfický text mohol byť orientovaný podľa potreby (obyčajne sprava doľava), hieratické texty boli písané vždy sprava doľava v riadkoch. Časom sa rozšírila novšia démotická forma a prebrala funkciu každodenného písma. Na Rosettskej doske je spolu s gréckym textom uverejnená práve jeho formálna hieroglyfická a bežná démotická verzia.

Približne v 1. storočí pred Kr. sa začala používať paralelne vedľa démotického písma koptská abeceda. Tú tvorila rozšírená grécka abeceda o niekoľko démotických znakov. Hieroglyfické písmo sa používalo pri slávnostných príležitostiach až do 4. storočia po Kr., ku koncu jeho histórie ho vedelo čítať už len niekoľko kňazov. Po presadení zákazu všetkých náboženstiev okrem kresťanstva bolo tradičné niekoľkotisícročné egyptské náboženské zriadenie rozpustené a znalosť hieroglyfov sa stratila. Pokusy o jeho rozlúštenie sú známe už z byzantského a neskôr islamského obdobia. Ale až v roku 1822, rok po objavení Rosettskej dosky, Thomas Young a Jean-François Champollion rozlúštili takmer celé hieroglyfické písmo.

Literatúra

Staroegyptský text sa prvýkrát objavil na štítkoch výbavy v kráľovských hroboch ranodynastického obdobia. Za písomné zaznamenávanie informácií zodpovedali pisári, ktorí pracovali v inštitúcii nazývanej peranch („dom života“ – archív). V neskoršom období peranch zahrňoval kancelárie, knižnice („domy kníh“), laboratóriá a observatóriá.

Niektoré z najznámejších diel staroegyptskej literatúry, ako napr. Texty pyramíd alebo Texty rakiev, boli napísané v klasickej staroegyptčine. Obdobie tejto jazykovej fázy trvalo približne do roku 1300 pred Kr. Neskorá staroegyptčina sa používala v období od Novej ríše. Je možné ju nájsť v oficiálnych dokumentoch 19. a 20. dynastie, ľúbostnej poézii a textoch príbehov, rovnako ako v démotických a koptských textoch. V literatúre tohto obdobia sa objavili nové formy: pohrebný životopis, ako napr. Harchufov a Veniho, alebo sebajt (ponaučenie), ktoré malo úlohu vysvetliť učenie a návody slávnych a vznešených postáv histórie. Napr. Ipuetov papyrus (P. Leiden I 344) je zbásnený nárek nad prírodnou katastrofou a spoločenskou revolúciou.

Sinuhetov vlastný životopis, ktorý bol napísaný počas Strednej ríše, je klasickým dielom staroegyptskej literatúry. Westcartov papyrus (P. Berlin 3033), nazývaný aj Ponaučenie princa Džedefhora, z rovnakého obdobia podáva príbehy o korupcii a skazenosti kňazov, ktoré rozprávajú synovia faraóna Chufua svojmu kráľovskému otcovi. Amenemopovo ponaučenie sa pokladá za majstrovské dielo starovekej blízkovýchodnej literatúry. Postupne ako končilo obdobie Novej ríše, pribúdalo stále viac populárnych diel napísaných bežným jazykom, napr. Venamonov príbeh a Aniho ponaučenie. Text podáva príbeh aristokrata, ktorého okradnú počas cesty do Libanonu za obchodom s cédrovým drevom a o jeho návrate do Egypta. Približne od roku 700 pred Kr. sa začínajú objavovať príbehy a ponaučenia písané, podobne ako osobné a obchodné záznamy, v démotickom písme a démotickou staroegyptčinou, napr. populárna náučná Zbierka Anchšešonkovych výrokov. Veľa textov v démotčine pochádzajúcich z grécko-rímskeho obdobia bolo v skutočnosti napísaných skôr, keď bol Egypt silnou a nezávislou ríšou, ktorej vládol slávny panovník, akým bol napr. Ramesse II.